Prenikanie francúzskej kultúry do tejto oblasti v 19. storočí ovplyvňuje celkový spôsob života obyvateľov štátu Jalisco, čo sa odzrkadľuje aj vo folklóre. Jalisco preslávili typickí ľudoví muzikanti – mariachi. Tance sú temperamentné, veselé a hlavne plné koketérie.

V štáte Zacatecas sú veľmi obľúbené tance z baníckej oblasti Mexicapan, Je to zmes tancov ako polka, valčík, šotís, mazurka, ktoré tancovali baníci na svojich zábavách. Bezpochyby hudba a tance prišli sem z Európy, ale miestni tanečníci si ich prispôsobili k svojmu temperamentu.

Štát Veracruz, ktorý sa rozprestiera na východnom pobreží Mexika s jeho starodávnym prístavom sa stal vstupnou bránou pre španielskych dobyvateľov. Vznikajú rytmické piesne plné dôvtipu, ktoré spievajú muzikanti nazývaní Jarochos. Temperamentné tance sú typické obtiažnym „zapateado“ – výrazne podupkávanými krokovými variáciami.

Nayarit je západomexický štát, ležiaci medzi Tichým oceánom a Sierra Madre Ocidental. Temperamentné mestické tance sa vzťahujú k flóre a faune, prostrediu v ktorom vznikali. Muži pri tancovaní používajú mačetu, ktorá ich sprevádza nielen pri práci na poli, ale aj na zábavách.

Jeden z najchudobnejších štátov Mexika. Aj keď život máyskych potomkov je nesmierne ťažký, ich folklór srší bohatosťou a rozmanitosťou. Hudbu tejto oblasti charakterizuje hudobný nástroj – marimba.

Štát Oaxaca, kde žijú potomkovia Zapotekov a Mixtekov, je jeden z najbohatších na foklór a kultúrne pamiatky. Tisíce ľudí si udržujú svoje staré tradície, ktoré je prezentujú každý rok na najväčšej ľudovej slávnosti – Guelaguetza.

V 19. storočí sa vďaka Európanom dostáva do Mexika nový hudobný a tanečný rytmus – polka. Spočiatku ju tancovali na zábavách vyšších spoločenských vrstiev, ale neskôr sa rozšírila aj medzi pospolitý ľud na severe Mexika v štátoch Coahuila, Nuevo León, Chihuahua, Monterrey či Durango. Okrem polky sa tu udomácnil aj šotís a rejdovák.

Štát Michoacán sa rozprestiera na západe Mexika, v indiánskej reči purépecha znamená miesto rybárov. V predhispánskom období ieto tance boli zasvätené bohu Slnka - tata juriata. Pôvodne si jeden tanečník dával masku mladého chlapca – predstavoval nový, práve začínajúci rok. Ostatní traja tanečníci mali masky starcov a predstavovali už ďalšie tri ročné obdobia. Po príchode Španielov boli rituálne tance zakázané. Mnohé sa museli adaptovať na iný význam a tak aj tance starcov sa zmenili na satiru europanov, ktorí starnú oveľa rýchlejšie než indiáni.

Na Yucatánskom polostrove dodnes žijú pôvodní obyvatelia – Mayovia. Hoci 300-ročná nadvláda Španielov dala vzniku novej rase mestickej a ovplyvnila ich spôsob života, dodnes si Mayovia zachovali svoj jazyk a mnohé zvyky. Yucatánska jarana je tanec, ktorý má jasné črty španielskych tancov a nechýba na slávnosti – vaquería. Tancujú ho spolu mestici aj Mayovia vznosne a slávnostne. Taká ľudová slávnosť je zmenou elegancie, radosti, krásy a silného prejavu k miestnej indiánskej identite.

Aztékovia sa obradným tancom, spevom, hudbou a poéziou plne odovzdávali bohom veriac, že ich existencia na zemi je len krátka. Boli presvedčení, že po smrti sa premenia na bohov.

Tanečný program je vhodne doplnený hudobnými predelmi v podaní speváčky Magdalény Zbořilovej, ktorá sa doprevádza na typickom mexickom hudobnom nástroji vihuele a tiež gitare.